Letný gay tábor Záježová ’98.Odrazu do tejto krajiny plnej harmónie zavítala nárazová teplá vlna, teda my. V tom čase tu prebiehala akcia na záchranu slamenej strechy na jednej starej drevenici zvanej Slamienka. Samotnej oprave strechy predchádzalo získanie kvalitnej ražnej slamy, a preto sa ako každý rok konala žatva kosami, aby sa slama nepolámala. Naskytla sa nám príležitosť vrátiť sa o niekoľko desaťročí dozadu a skúsiť si ako sa drží kosa, ako padá obilie pod jej ostrím, ako znie oslička keď brúsi kosu. Okrem toho, že sme týmto nadšencom pomáhali pri žatve a zvážaní obilia do stodoly, chodili sme sa takmer každý druhý deň kúpať na jazero v neďalekých Pliešovciach a túlali sa po nádhernej okolitej prírode. Večery sme väčšinou trávili rôznymi zaujímavými spoločenskými hrami alebo sme sa zohrievali pri ohníčku. Jedna z hier, hra na anjela a čerta, bežala počas celého tábora. V prvý deň sme si všetci vylosovali z klobúka mená dvoch účastníkov. Každý z nás mal byť pre prvého z nich anjelom a pre druhého čertom. Jednému musel počas tábora robiť samé dobré skutky a na toho druhého zas vymýšľať všelijaké lapajstvá a neustále ho niečím provokovať. To však bola veľmi náročná úloha pokiaľ si niekto ako druhú osobu vylosoval svojho polovičiaka. Zmysel hry bol práve v tom, aby pre nikoho z nás nebolo jednoduché zistiť, kto je jeho anjel a kto čert. Preto sa anjeli a čerti museli prejavovať veľmi nenápadne. Na poslednom večierku deň pred odchodom hra vyvrcholila vzájomným poodhaľovaním sa. Postupne sme sa zoznamovali aj s dedinčanmi. Raz pri jazere vznikla komická situácia, keď si dvaja naši odvážlivci povedali, že oni sa za svoje telá hanbiť nebudú a odhodili zo seba všetky zvršky. O „nudu" bolo rázom postarané. Práve keď sa títo Adamovia vynorili z vody a začali sa utierať, vedľa nás si rozložila deky skupina miestnych približne 18 až 20 ročných dievčat. Najprv asi polhodinu vysielali uprené pohľady smerom k nám. Keďže však naše zraky boli zamerané na štyroch mladých vyzlečených vojačikov, ktorí práve naskákali do vody, začalo im to zrejme vŕtať hlavou. Až keď sa nemenovaná dvojica s pomedzi nás začala k sebe nápadne túliť a neodpustili si aj zopár božtekov, sťaby urazené mladé dámy sa zdvihli a s rozpačitým úsmevom na tvári zamierili k vojakom. Po skončení žatvy nás domáci pozvali na skromné improvizované dožinky, kde sme mali možnosť ochutnať jedlá starých materí: ovsenú kašu, obilné posúchy a granadiersky pochod s čerstvo nadojeným kozím mliekom. Po veľkej žranici sme si z chuti zaspievali za zvukov gitary pri spoločnom táboráku. Páčila sa nám tolerantná atmosféra, aká panovala počas celého tábora, napriek tomu, že títo ochranári od začiatku vedeli, čo sme zač. Zďaleka však neboli jediní, na ktorých sme v tejto oblasti naďabili. Okrem ochranárov sme spoznali aj ďalšiu komunitu mladých ľudí – anarchistov, ktorí prebývali v budove bývalého MNV, kde si vytvorili zaujímavé prostredie pripomínajúce zvnútra akúsi bizarnú galériu alternatívneho umenia. Niektorí z nich pracujú na civilnej službe v neďalekom recyklačnom stredisku a na prázdniny si sem dotiahli svojich „kolegov" a „kolegyne" od Ašu až po Čiernu nad Tisou. Stretli sme sa tam dokonca aj s nám neznámou moravskou punkovou kapelou a zažili sme s nimi dva príjemne strávené večery. Najprv sme to boli my, ktorí sme k nim vtrhli hneď v druhý deň tábora. Bolo to také vzájomné spoznávanie či skôr oťukávanie sa dvoch na prvý pohľad odlišných svetov. Rozprávali sme sa o svojich zážitkoch a skúsenostiach s toleranciou spoločnosti k rôznym minoritným skupinám i o tom, čo máme radi a čo nás spája. Zistili sme, že ich postoje k našej minorite sú oveľa tolerantnejšie ako si viacerí z nás predstavovali. Ako revanš za tento príjemný diskusný večer sme ich na záver tábora pozvali k nám na majer, kde sme bývali a pripravili sme pre nich niekoľko spoločenských hier spojených s tak trochu netradičnou prednáškou o prevencii AIDS, ktorú má na svedomí náš Jaro zo Slovenskej AIDS pomoci. Možno sa niektorí z vás pýtajú, čo nám dal tento tábor okrem množstva úsmevných a zábavných historiek. Myslíme si, že odpoveď je práve v tom vzájomnom spoznávaní a zbližovaní sa na prvý pohľad odlišných no v konečnom dôsledku veľmi podobných skupín (nielen) mladých ľudí. Práve ono môže pomôcť prelomiť určité bariéry, ktoré sú takmer v každom z nás. Až keď si uvedomíme, že správna cesta k tomu, aby naša minorita nebola neustále zatlačovaná niekam do ilegality verejných záchodov, spočíva jedine v postupnom otváraní sa ostatným skupinám spoločnosti, môžme sa dožadovať toho, aby sa k nám niekto správal tolerantne a akceptoval nás.
Jofi
|