GAJ - DY boli neformálnym združením gay-ov, lesbičiek a podobných prípadov, ktorí sa radi stretnú, porozprávajú, občas zájdu do kina, divadla, na výlet, na pivo a podobne. GAJ - DY vydávali aj svoj vlastný literárny štvrťročník, ktorý si môžeš pozrieť ďalej na tejto stránke.
GAJ-DY postupne zakapali na ničnerobenie. V súčasnosti v Bratislave vzniklo a funguje nové združenie HaBiO
GAJ-DY 3/96
O škatuliach, škatuľkovaní a jednej veľkej škatuli
My už asi iní nebudeme, teda my ľudia. Vo všetkom máme radi poriadok, všetko musíme mať onálepkované, ofrankované. Všetko musíme nejako pomenovať, zaradiť do nejakej kategórie, skupiny, podskupiny, triedy, čeľade, radu, rodu, druhu a neviem do čoho všetkého ešte. Len aby všetko malo svoje miesto, a aby sa o nás vedelo akí sme len múdri, ako sa vieme rýchlo zorientovať a zariadiť niečo, alebo niekoho do príslušnej škatuľky s príslušným pomenovaním.Slovák, Maďar, Čech, Rus, Róm, Žid, katolík, evanjelik, islamský fundamentalista, pravičiar, ľavičiar, stredno-prúdiar, lojálny, nelojálny, angažovaný, neangažovaný, homo, hetero, bi, tri. Každý musí byť v nejakej škatuľke a pre istotu aj vo viacerých, inak tu bude chaos a anarchia (predstavte si tú nádheru: homosexuálny maďarský Žid, samozrejme pravicovo orientovaný a nelojálny). A aby to bolo ešte zaujímavejšie v každej škatuli je kopec malých a v nich ešte menších škatuliek. No proste škatuliáda.
Predstavte si, sú medzi nami takí experti, ktorí počas dlhých zimných večerov vymýšľajú škatuľky. Viete napríklad o tom, že v tej nádhernej ružovej škatuli s nápisom pozor HOMO! (to pozor tam určite je) je veľa ďaľších malých onálepkovaných škatuliek? Vytočení, nevytočení, maskulínni, feminínni, kurvičky a tí slušní a samozrejme gayovia a lesbičky, HIV+, HIV-, zajkovia a starí buzeranti a predstavte si aj heterosexuáli. Ktosi totiž v náhlom pomätení mysle zistil, že dvaja homosexuáli žijúci dlhodobo v partnerskom zväzku sú vlastne heterosexuáli (heterosexualizácia homosexuality - geniálne) - nuž čo si len tí ľudia nevymyslia! Malí s veľkým vtákom, veľkí s malým vtákom, malí s veľkým platom, veľkí s malým platom. S autom a bez auta. Je toho strašne veľa.
Najhoršie však je, keď sa obyvatelia tej ktorej škatuľky s tou svojou škatuľou stotožnia. Začnú svoju škatuľu považovať za tú najlepšiu, najkrajšiu, najmúdrejšiu a možno aj najčiernejšiu. Všeličo je možné. Odtiaľ je už len krok k nadutosti a pýche, ale aj k závisti, hádkam a vojnám medzi škatuľami.
Prečo si nechceme uvedomiť, že takéto škatuľky vlastne vôbec neexistujú, že je to všetko náš púhy výmysel. Je predsa celkom jedno, či je niekto stredno-prúdny lojálny angažovaný heterosexuál alebo pravicový neangažovaný gerontofil, či niekto šlape chodník alebo „šľachtí plané jablone”. Nemáme ani to najmenšie právo niekoho odsudzovať, alebo sa niekomu posmievať len preto, že je iný a obýva inú imaginárnu škatuľku ako je tá naša. Kedy si už konečne uvedomíme, že všetci sme v jednej veľkej škatuli, a že len na nás záleží aké to v nej bude. Či v nej bude príjemne a útulne aleobo v nej bude neustále napätie a strach. Závisí to naozaj od nás.
Ale my už asi iní nebudeme. Je predsa omnoho ľahšie a rýchlejšie niekoho šupnúť do nejakej tej škatuľky, rýchlo bez akéhokoľvek uvažovania, povznesenia sa a záujmu spoznať a aspoň trochu pochopiť a tolerovať. Ale to nie je také jednoduché. Ľudí, ktorí sa občas zamýšľajú je omnoho menej ako tých, čo radi vymýšľajú - napríklad stále nové a nové škatuľky. Ale my už iní nebudeme. Alebo že by sme sa trochu zamysleli?
Mišo
SPOMIENKA
Večná je láska Zabudnutia nietoHorúci plameň nikdy nevyhasne
Tam kde raz srdce podľahlo
čarovnej moci vášne
Dnes v pamätníku prizerám sa
vysušeným kvetom
No tamto leto vzdialené hoci
je stále krásne
A pre mňa stále zostáva
najvoňavejším letom
Kamila
Oslovili sme SLAVA - vám zaiste dobre známeho predovšetkým z Erotického kontaktného magazínu ÖKM - či by nebol taký láskavý a nenapísal pre naše GAJ-DY pár svojich postrehov. Naveľa-naveľa pristal, avšak s poznámkou jemu vlastnou: „Ale nebudem si dávať servítku na hubu. Okej?” V to dúfam!
Andrej
Čo nového u nás doma
U nás? A nového? Preboha, nestrašte! Ale zato v Južnej Kórei na Medzinárodný deň detí mali chlapci a dievčatá, no najmä ich rodičia senzáciu. V miestnej ZOO mohli pozorovať milostnú hru párika prevzácneho medvedíka panda. Rozkošný, i keď nie práve nadržaný samček Ming-Ming a rozkošnejšia, už vonkoncom nie radodajná samička s poetickým menom Ri-Ri dostali možnosť plánovane si to rozdať za účasti nadržaných pohľadov ešte nadržanejšieho publika...Že čo to má spoločné s nami? To teda naozaj neviem. A kto povedal, že musí? Nestačí vari, že je to senzácia? A vôbec, videli ste už niekedy párenie pánd? Ja skutočne nie. Okej, vraciame sa domov. Ako sa to spieva v tom celonárodnom hite? „Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajnejší...”
Za boľševika sme si tých senzácií až tak veľa zase neužili. Nuž uznajte, akéže je to už len vzrúšo - zubatí páni, čo požierajú malých chlapčekov. Proste, neboli sme pre heteráčov dostatočne homosenzační. Až dovtedy, kým sa aj u nás neudomácnila tá smrteľná choroba „syndróm vrodeného zlyhania ľudskosti”. Ide o mimoriadne zákernú pandémiu, ktorá zachvátila morálku celej spoločnosti. Je to tragédia tohoto národa. „Muži eskorty v bielych plášťoch cez uniformy a v gumených rukaviciach privádzajú chlapca spútaného na rukách a s rúškom na tvári pred sudcov, ktorí sa boja, aby sa od neho nenakazili.” Proces bol verejný. Odsúdený bol za údajný prenos vírusu HIV. Chlapec mal jednoducho smolu - bol totiž iba „buzerant”.
Po novembrovej puči či puče? Nikdy sa nenaučím toto, pre mňa intímne cudzie slovo správne skloňovať. No ale ako inak nazvať niečo, čo vcuclo na piedestál štátnej moci bandu slabomyseľných kriminálnikov? Lež to už presahuje hranice nielen tejto úvahy. Odštartoval homosenzačný pochod. V svätej honbe za homosenzáciami spojili sa kňaz i neznaboh, demokrat aj bývalý černoch - rozumej prefarbený komunista.
Ukážte mi, prosím, jednu televíziu, jedno rádio, jeden časopis, jedny noviny - ak, samozrejme, nepočítam Slovenskú republiku, lebo tá šlape úplne vedľa, ale vráťme sa k denníkom - ktorý by sa nezapojil do tohto homosenzačného ťaženia. Je to s nimi rovnaké ako so ženskou v prechode. Čas od času, v nevyspytateľných periódach, sa u nich dostaví biologická potreba tolerancie. Raz za čas si ho páni redaktori a panie redaktorky vyberú do terénu robiť toleranciu.
Bohužiaľ, ich myšlienkové pochody sa nikdy nevyrovnajú ich nadržanosti po tolerancii. Výsledné splašky sa hmýria genitálnymi výrokmi typu „ježišmária, veď oni sú v podstate neškodní” alebo „ak na nich nebudete strúhať opičky, určite vás neuhryznú” alebo „netrhajú mi žily, ale nech ma tak niektorý obťažuje”. To, že mňa už niekoľko mesiacov prenasleduje istá, s velikou pravdepodobnosťou heterosexuálna dáma, ich zaiste nevzrušuje. Ja osobne nemám nič proti heterákom, to mi verte, veď aj oni sú iba ľudia. A ako sa len dokážu vytešovať, že sa rozprávali so živým homošom. Juj, homosenzačné!
Najnebezpečnejší sú však zakomplexovaní buzeranti - bez úvodzoviek. Tí vám dokážu vygrcať reportáže! Aké úchvatné riziko podstúpili na pánskej toalete - čuduj sa svete - celé hodiny tam vysedávali, aby boli autentickí, ako im skoro oko vypichli, keď sa omylom pozreli do diery v stene, chúďatká fóglikaté - ešte si mohli uhnať zlatú žilku. Priznám sa, ja nemám takú výdrž. A ako im platili tí teplí pollitrové kofoly, aby potom museli ísť čúrať na záchod - čo hovorím, heteráč sa diví, že na záchod sa chodí cikať - a tí oní im pritom mohli pomáhať so zipsom na nohaviciach, že až stiekli. Chcel by som vidieť, ktorý našinec by im bol ochotný zaplatiť kofolu - pollitrovú! Jediný problém bude asi v tom, že sa kvôli nim žiadne poriadne šťastie nepostavilo. Alebo žeby predsa? Čo už, nastal nový čas.
Isteže, spočiatku som i ja bol ochotný povyprávať im čo-to na mikrofón. Ale až do momentu, keď mi jedna nemenovaná moderátorka z nemenovanej slovenskej televízie nepoložila uprostred seriózne sa tráviacej relácie homosenzačnú otázku: „Netrpíte tým, že nemôžete mať deti?” Pred očami sa mi zahmlilo až sa objektív zarosil a kameraman zvlhol: „Prepáčte, myslel som, že sa bavíme o homosexuáloch, nie impotentoch.” Mrcha, nepochopila a súcitne mi kukla do rozkroku. Zato ja som pochopil, že to s tými „normálmi” nie je celkom v poriadku.
A tak som sa rozhodol, že si budem robiť všetko sám. Že tie články napíšem jednoducho za nich. Nebudem si predsa šťať cez hlavu.
Ako tak konverzujem so slečinkou z utajeného erotomanského plátku o otázkach tabu na homotému, vyzvem ju, či majú dajakú konkrétnu predstavu o mojom príspevku: „Ach áno, čitateľov by nesmierne interesovalo ako nám tí gájovia prznia našich chalanov.” Prdlajz. Jediné, čo ju zaujímalo bolo to, ako sa preťahujeme. Ale veď sa mohla kľudne opýtať otvorene, určite by som jej tie krvavé praktiky s radosťou demonštroval. Chudina neukojená - sústrastným gestom pozriem na ňu. Jej slová „našich chalanov” mi akosi nekorešpondujú s jej vizážou. Musíme tých hetošov aspoň trošičku tolerovať, aj oni sú možno ľudia, či nie? Koniec koncom, o heterosenzáciu s dievčatkami sa postarali sami. Ale to im už v žiadnom prípade nemám v úmysle tolerovať. Bojím sa o „naše sestry”, nedopustím, aby ich ledajaký úchylný heťák zneužil. To teda nie! Je načase tých heterosexuálov už konečne urobiť.
Nuž ale ako? Vykašlete sa spraviť s nimi rozhovor a oni si ho i tak vymyslia, aj vás podpíšu. Ech, srať na nich, len čo je pravda.
A tie ich rádiá. No skúste dať zahrať pesničku na želanie niektorému zo svojich priateľov. Budú mať z toho do éteru homosenzáciu. Ozaj, škoda krásneho rocku na fm frekvenciách. Preto píšem - nie pre nich a možno ani nie senzačne. Z princípu odmietam poskytnúť akékoľvek interview, odmietam účinkovať v akejkoľvek relácii, v akomkoľvek dokumente, v akejkoľvek šaškárni podľa ich scenára. Prd platné. Vždy sa nájdu medzi nami děvečky, čo túžia byť hviezdami večera dákej tej stanice a poď ho robiť show pre mamičky, ocinkov a ich detičky. Až sme z toho všetci fascicinovaní.
Úprimne a hlboko sa skláňam pred pár výnimkami, ktoré to myslia naozaj dobre a rovnako dobre aj ovládajú svoje žurnalistické remeslo.
Teraz srandičky nabok. Celkom vážne sa pýtam: Kam sme sa dostali od onoho Novembra 89? Nie, nechcite to počuť jedným slovom. Neašpirujem podobať sa spoločenskému cmaru. Toto nie je predsa pornotext. Ako som už povedal, tá vec mi je velice neznáma. Všetky tie homosenzačné články, rozhovory, reportáže, relácie a dokumenty nepriniesli zhola nič. Naopak, dali možnosť zakomplexovaným pánom, nadržaným pannám, priblblým politikom, uslintaným monsiňorom kodkodákať o ohrození rodiny, aktu proti prírode, prznení chlapčekov, západnej diverzii voči našej kresťanskej morálke a obdobné žvásty. Za iných okolností by držali huby - nezdá sa mi totiž normálne odbavovať sa v kostole na teplošoch a v parlamente pri kastrácii. Ale v diskusii o homosexualite na homosexuáloch? Prečo nie?
Vážený čitateľ, bacha! Tie dokundamenty, relácie, reportáže, rozhovory, články a striekajúce svedectvá sú ich programy a pre nich. Dokolečka dokola si v nich hrkútajú a presviedčajú sami seba o tom, akí sú tolerantní a fasa a dobrí a morálni a chápajúci a pokrokoví a múdri a humánni a senzi a sexi až tomu nakoniec sami uveria. Ak im v tom pomôžeme, tak potom budeme naozaj v tej puči.
No pome radšej späť na Kórejský polostrov. Ten ujo Ming-Ming tú tetu Ri-Ri nie a nie prefik-fiknúť. Toho roku sa senzácia nekonala. Ale už teraz sa prevelice teším na Medzinárodný deň detí, keď si rodičia a možno i dievky a chlapčiská budú môcť zasa pozrieť rozkošné pandy...
september 1996, Slavo
EVERYDAY
Čakám na tebaa smejem sa.
Je so mnou aj Život,
ktorý sa smeje tiež.
Hľadíme si do očí,
keď mi zrazu povie:
„Mám ťa rád.”
LÁSKA
Jediná a neopakovateľná.Prvá a posledná.
Kriesi i ničí zároveň.
Jej osudovosť vyvoláva
výkriky sĺz a záchvaty slov.
Je mnou.
NÁZOV BEZ NÁZVU
V objatí zabudnutiaunikám tmou za svetlom.
Nezhasínaj...
Túžim plynúť ako okamih
tvojho života,
ako kúsok šťastia
zachytený v srdci.
I'M FLYING.
NÁDEJ
Vo víre slov,
plynúcich z tvojich úst
nachádzam seba.
Vypovedanú, milovanú
a smutnú.
Prišlo šťasie.
UKRIŽOVANIE
Maj sa.Tak už bež!
Napospas láske nechaná
sa stratím.
Idem. Vrátiš sa?
Iste, no už s niekým.
LIFE & LOVE
Smútok v srdcia neskrotná túžba zomrieť.
Láska...
Opäť a znovu.
Neutečieš.
Si jediná.
Miluješ?
Tak ži!
Viera
LISTÁREŇ
Milá naša čitateľka, milý náš čitateľ!
Som človek, ktorý nemá rád neosobnú komunikáciu a moje pozorné ucho trpezlivo načúva radostiam i starostiam ľudí, ktorí prídu a zdôveria sa. Mám to šťastie, zdieľať svoj život s ľuďmi, ktorým záleží na hlbokých medziľudských vzťahoch a ktorí vďačne dávajú iným, to čo sami dostali. Sú to ľudia, ktorí spoluvytváraju tento časopištek pre Teba. Chcú osloviť Teba, chcú povzbudiť, potešiť, primäť k zamysleniu, či poštekliť.Nechceme byť neosobní a preto otvárame túto rubriku - listáreň, aby si nám napísal(a) svoj názor na publikovaný text, alebo čo Ťa trápi i čo Ťa potešilo. Viem že je skutočne ťažké a niekedy až nemožné vysloviť svoje trápenie v priebehu niekoľkých minút do telefónnej linky dôvery. Práve preto sme tu pre Teba a trpezlivo čakáme na Tvoj list. Úryvok z neho uverejníme iba s Tvojim dovolením, prosím Ťa nezabudni napísať či súhlasíš. Pozbieraj odvahu, chyť sa pera a píš.
Dnes uverejňujeme časť listu, ktorý sme dostali od Evky z Nitry:
Niečo sa v cirkvi musí stať. Je to neúnosné. Už dnes to, čo učí cirkev väčšina ľudí nerešpektuje, ibaže každý potichu. Keby nebolo ľudskej zbabelosti, už dávno by celibát padol. Totiž to je všetko, o čo ide, zdá sa mi.
Keby zmenili svoj postoj k sexualite, nemal by viac celibát zmysel. Ale to by znamenalo prevrat v cirkci. Preto je to také zložité a ide to pomaly. Ale raz to príde. Myslím si tiež, že je to otázka vývoja a doby. Možno to kedysi malo zmysel. Keď má totiž človek deti, ťažko sa môže obetovať iným. Deti mú zoberú všetok čas a energiu. Ale dnes už deti nikto mať nemusí. Alebo môže mať 1-2 a to sa dá. Päť rokov si to odrobíš a potom ťa už tak veľmi nepotrebujú. Hlavne muži už nie sú obmedzení v povolaní. Preto už celibát nemá zmysel. Lebo jeho nevýhody prerástli výhody. To je môj názor. V každom prípade fandím ľuďom ako ste Vy. Chcela by som, aby sme boli všetci slobodní a chceli sa navzájom chápať a nie odsudzovať. Držím Vám palce, aby ste vydržali vo viere a v práci, ktorú robíte. My všetci Vás potrebujeme. Potrebujeme pár statočných, ktorí to povedia nahlas, čo sa my neodvážime.
Nedá mi nereagovať na tému celibát: Ono zotrvať či nezotrvať v celibáte nie je podmienené ľudskou zbabelosťou. Celibát je predovšetkým otázkou rozhodnutia. Keď je človek dotlačený do celibátu a pritom jeho vnútro zožiera žiadostivosť, tento stav možno nazvať iba sexuálnou zdržanlivosťou. Celibát je stavom predovšetkým duchovným, kedy myseľ a srdce človeka je odovzdané Pánovi Ježišovi, a svoje telo tiež odovzdá (Jedine!) do Božích rúk. Ak toto rozhodnutie urobí človek z lásky k Bohu, On mu dá milosť, aby zvládol prichádzajúce pokušenia.
Boh nám dal slobodnú vôľu a rešpektuje naše rozhodnutia. Ale rozhodujme sa z lásky a nevynechávajme z neho nášho Pána, najlepšieho priateľa a radcu.
Drugi.
Elizabeth Stuart
Je Možné zmeniť postoj cirkvi?
(Hovoriť s Bohom o sexe), 1995, 4. časť
3. Vytvorenie „prirodzeného” homosexuála - popri niekoľkých dobrých efektoch v súvislosti s odstránením obvinenia z úmyselnej perverzie - umožnilo cirkvi, aby s lesbičkami a homosexuálmi narábala ako s postihnutými. Robert Runcie, niekdajší arciskup z Canterbury raz poznamenal, že vôbec nevie povedať, či je lepšie byť homosexuálny alebo postihnutý. Nikto za to nie je vinný a prirodzene, proti diskriminácii sa treba brániť, ale v žiadnom prípade sa nedá odškriepiť, že by bolo lepšie, keby človek nebol ani postihnutý ani homosexuálny. Bez ohľadu na fašistické jadro, ktoré sa dá rozpoznať v tomto výroku, objavuje sa aj nebezpečenstvo názoru „ja za to nemôžem, ja som sa taký narodil” v súvislosti s našou sexualitou. Veľmi výrazne sa to prejavilo v čase, keď príbeh o „homosexuálnom géne” zaplavil stránky britských novín. Zrazu začali verejní činitelia hovoriť o možnosti „zaoberať sa” tzv. homosexuálnym dieťaťom už v maternici, iní dokonca priamo hovorili o interupcii „homosexuálnych” embrií.Lesbické ženy sú často výkričníkom tak pre homosexuálov ako i pre heterosexuálov. Pripomínajú totiž, že sexuálna orientácia vlastne môže byť aj rozhodnutím, pretože mnohé lesbičky sa vedome vzdávajú heterosexuálnych vzťahov. „Homosexuálny”, „heterosexuálny” ap. nie sú kategórie dané Bohom. Sú to ľudské koštrukcie, ktoré boli čiastočne vytvorené na to, aby sme sa aspoň kontrolovali a obmedzovali podvratnú moc vášne.
Často sa pýtam sama seba, prečo si kresťania vešajú na krk kríže, a nie prázdne hroby. Priklincované telá možno omnoho, omnoho ľahšie držať pod kontrolou a dá sa s nimi ľahšie manipulovať ako s oslobodenými telami. Vzkriesené telá sú telá, ktoré nemožno priklincovať, kontrolovať alebo väzniť - prechádzajú ľudskými konštrukciami ako duchovia stenami. Mocnému sa patrí mať schopnosť zadeliť svet do dvojpólových zákonov. Realite však musíme priznať, že sexualita je nekonečne zložitejšia ako tento systém.
Škótska feministická teologička Elizabeth Templeton povedala prednedávnom, že dúfa, že Ježišove slová o neexistencii manželstva v nebi sú správne, pretože manželstvo predstavuje naše „spletité ukotvenie v zajatí lásky, ktoré nemožno prenášať na našu nádej a večnosť” . Porovnajte tento pozitívny výklad sexuality s výkladom biskupov anglikánskej cirvi, ktorí Ježišovo učenie vykladajú tak, ako keby v nebi nemal existovať žiadny sex! Augustínov duch nosí mnoho masiek a jednou z nich je asi aj mýtus, že sme v sexuálnom ohľade predurčení len pre jedno alebo druhé pohlavie, a to raz a navždy!
Podľa mňa možno jednu z najlepších a najmodernejších scén zmŕtvychvstania vidieť na koci filmu „Long-time Companion”. Ide o film, ktorý sa zaoberá pandémiou AIDS. Hlavný predstaviteľ sa prechádza na pobreží a postupne sa k nemu pridružujú všetci jeho priatelia, ktorých videl umierať na AIDS. Teraz sú početnejší a živší ako kedykoľvek predtým. (Myslím si, že narážky na scénu zmŕtvychvstania na morskom pobreží v Lukášovi a Jánovi väčšina kreťanov prehliadne.) Ľudia, ktorí žijú vo svojich telách, ktorí žijú svojimi vášňami, budú žiť v ešte väčšej telesnosti a vášnivosti. Toto je posolstvo filmu i posolstvo Evanjelia.
Cirkvi majú veľké ťažkosti hovoriť o sexualite, pretože nie je v záujme tých, ktorí majú najväčšiu moc alebo najväčší vplyv v cirkvách, vysporadúvať sa s realitou sexuality. Je našou úlohou a našim poslaním snažiť sa ukázať iným kresťanom realitu našeho života. Vedie to vždy k namáhavému úsiliu, pri ktorom môžeme počas svojho života zlyhať.
Preto je také dôležité, aby sme zakladali spoločenstvá, v ktorých môžeme otvorene prezentovať naše vlastné teológie, liturgie, morálku ap. Nič tak nedráždi cirkvi a nič neupúta ich pohľad na nás takým dramatickým spôsobom ako keď hovoríme s Bohom o sexe bez toho, že by sme si od nich pýtali dovolenie.
(koniec)
Článok sme uverejnili s láskavým dovolením pani E. Stuart
pripravila Kamila
GAJ-DY 2/96
MY '96
Vrátil som sa k počúvaniu osvedčenej rozhlasovej stanice. Ako kedysi, len dnes ju nikto neruší. A pritom to vyzeralo všetko tak nádejne. Asi sme sa trochu naľakali; nevieme, čo si počnúť sami so sebou. Snažíme sa na niekoho zvaliť vinu. Niekto predsa za to musí môcť. Hlavne sa treba rozdeliť na dobrých a zlých. Aké je to rozprávkovo jednoduché! Dobrí ukážu na zlých a povedia: "Oni za to môžu!". Už ostáva len určiť, kto je kto. A tak všetci ukazujeme ako diví. Nešetríme nikoho. Všetkých podozrievame. Nikomu neveríme. Takto sme si to pred tými, pomaly siedmimi, rokmi predstavovali?Nadávame na politikov, akí sú rozvadení, ako klamú, ako kradnú. A zabudli sme na to, že sú presne takí, akí sme my. Sme to predsa my, kto príde do miestnosti a nepozdraví, kto namiesto kľudného vypočutia iného názoru (v lepšom prípade) označí toho druhého za hlupáka, kto si ako za starých dobrých čias odnáša z práce okenu a toaletný papier, kto sa na ulici na ostatných mračí, kto závidí druhému úspech a ohovára, namiesto toho, aby sa sám stal úspešným. A sme to my, kto si ich zvolil, a kto im dovolí, aby sa správali tak ako sa správajú. Pretože nám to vyhovuje. Veď sa nemáme zas až tak zle. Chleba je, aj mlieka a aj banány sú nielen pred Vianocami. Čo na tom, že na nás predavačka skríkne, aby sme ukázali tašku; veď na tom nič nie je, pokorne ju ukážeme. Čo na tom, že keď prídeme do cudziny, cítime sa ako žobráci. Však sa zasa vrátime domov, do nášho. A u nás je to inak. Načo by nám tu bol nejaký kapitalizmus, načo by sme sa mali dobre. Máme predsa v televízii tridsaďšesť programov a tam to všetko je.
A bez práce...
Dodo '96
+ + + + +
Vedľa Noci
V nemom prítoku nepokoja
ktorý nie a nie splynúť
s riekou
Prúty slov
štiepené zatratením
na rubínovom pozadí
dna
Zakrývam si oči
aby svet vrástol
do mňa
Andrej
Vtedy odpovedal kráľ a riekol: "Dajte jej to živé dieťa a nezabite ho, ona je jeho matkou!"
Sotva sa žena, ktorej prisúdili dieťa, v požehnanej nervozite dočkala večera. Celý čas nosila v sebe toto nestrávené sústo. "No to už je len múdrosť, takýto súd!". Nemohla pochopiť. Neverila tomu. Nedalo sa to pochopiť. Aj tentokráto došlo na jej slová. "Ja som to ale tušila. Ja som to vedela. Ale milostivá len: poďme, poďme sa presvedčiť, som zvedavá čo na to povie. Poďme ho vidieť. No veď práve. O to išlo. Vidieť ho, kráľa. Pozrieť sa na toho chlapa."Keď dieťa zaspalo, utekala k druhej žene: "Ako si mohla? Ako si mohla niečo také povedať?" vyhŕkla na ňu sklamane, s hnevom a s tehotnou nervozitou z čakania. "Vieš veľmi dobre, ako to všetko bolo. Dohodli sme sa predsa, povedala si: 'neviem si predstaviť, ze by mne zomrelo dieťa.' Malo byť predsa naše, ako vlastné som ho mala", habkala. "Bola si zvedavá na kráľa, ja viem. To je typické. To si celá ty. Si obyčajná zvedavá ťapša!". Vedela, že to preháňa, videla, že je z toho aj ona zničená, ale po tom, čo sa v tento deň stalo jej všetko pripadalo dovolené. "Keď som počula, čo hovorí, hneď som sa dieťaťa vzdala. Preto som rýchlo povedala: 'Prosím môj pane, dajte jej to živé dieťa, len ho nezabíjajte.' Bála som sa, že to urobí, blázon jeden. Vieš ty, čoho je schopný? A bála som sa povedať, to sa priznám, že patrí tebe. To som len v duchu, pre seba. Nemohla som to povedať nahlas. Nehnevaj sa na mňa. Ty nemusíš dokazovať nič. Tebe ho nevezmú." Keby si boli navykli na nejaké ospravedlňovačky, teraz by ich určite použila. Takto sa len na chvíľku odmlčala. "Vieš, bolí ma to. Nie je mi cudzie. Keď zomrelo to moje, povedali sme si, že budeme dve mamy," dodávala veľmi pomaly a neisto. Dve mamy, také jej tie slová zrazu pripadali divné. "A vidíš, je tvoje. Mýlila som sa. Zostanem navždy cudzia." Opäť sa odmlčala, dívajúc sa trpko do vzduchu, ruky jej skĺzli z biednych gest pozdĺž mohutných stehien ako mokré uteráky a chvíľu tak zotrvala.
"Prečo si takto? Prečo si takto povedala? Prečo ho napokon prisúdili mne?". To bolo v podstate to najdôležitejšie, čo ju trápilo. Nemohla si to stále zrovnať v mozgu.
Druhá žena sa iba trochu pomrvila, uhrabala na stole z omrviniek hromádku, šprngla do nej, takže sa omrvinky znovu rozleteli po stole a skôr pre seba ako nahlas rozmýšľala.
"Rozťať, rozdeliť, rozoštvať. Typickí chlapi. Seknúť kruh moje-nemoje a mať pokoj. Kto by sa vŕtal v spore dvoch bláznivých smilníc? Pre koho môžeme byť zaujímavé inde ako v posteli? Celé to bola len fraška. Biedna, ľúbivá fraška. Politika. Počula si, ako ho chválili? To bude sústo pre dejiny! A nás len použiť. Ako splachovacie. Náramne sme mu prišli vhod. Nemali sme ísť k nemu, mala si pravdu. Chcela som naozaj len vidieť toho chlapa. Poznáš ma predsa, nie? Veď jemu nešlo o pravdu. Hovoria tomu princíp, či ako. Rozhádzať, ukončiť, nastoliť. A je vyriešené. Myslela som si najskôr, že zo seba nedostanem ani slovko, ale keď som počula ako povedal: 'Rozotnite to živé dieťa', chytila som nervy a vyletelo zo mňa: 'Rozotni!'. Ja ani neviem ako. Samo, to samo. Od zlosti. Myslela som, že sa oježiším. Nemohla som sa ustriehnuť. Vtedy sa na mňa zosypalo všetko, čo som za tie roky od chlapov utŕžila. Tak rež, keď nie si na iné súci. Bola som veľmi rozrušená. Až potom som sa tých slov zľakla. Nikdy by som na to ani vo sne nepomyslela. To všetko on. On ma k tomu dostal. Nemohla by som dopustiť, aby sa niečo stalo. Je to predsa moje dieťa. Prepáč, prepáč mi."
Opatrne si ju k sebe privinula. "Nechcela som. Nechcela som ti to pripomínať. Nechcela som ti ublížiť. Dnes to tak zo mňa lieta. Zas bude dobre, neboj. Vidíš," zajačala znovu, aby odviedla reč, ale druhá žena ju už nepočúvala. "Rozotnú kruh, ale k pravde sa aj tak nedostanú. Ešte ich za to pochvália. Za to dostanú zásluhy. Takto to funguje. Inak by sme tam trčali doteraz. Ja už ani neviem, čo som od neho chcela. Si ale unavená, pravda. Trepem a na teba som zabudla. Poďme si ľahnúť.
"Zvláštne", začala ešte raz. "So mnou sa čosi stalo. Dnešok ma akosi rozdelil. Akoby bol ten meč dopadol na mňa. Akoby ten meč." začala opakovať, pretože únava padala naisto. "Poďme si ľahnúť. Zajtra musíme vyzerať tip-top", hodila grimasu a pokúsila sa o úsmev. "Zajtra musíme upratať. Prepánakráľa! Ja som zabudla, zajtra by mali prísť nejakí páni. Alebo králi?", zavtipkovala ešte. "Poďme už do tej postele."
A vtedy si líhal aj kráľ Šalamún a zívavo mrmlal pre seba: "Takéto súdy mám najradšej. Ále, dobre som rozsúdil. Veď sa tie ženy už medzi sebou akosi dohodnú. Mrchy jedny, ešte by človeka do hriechu priviedli."
Palo
Vodná dymka (alias Rusovce I.)
(malému Vladovi)
Azúrová obloha a predsa vyhňa horúca
Vzduch takmer stojí
Bujará džungľa chladnú vodu okrúca
To jazero uprostred polí
Desiatky šípov bronzových vôkol sa skveje
Hľa nahé mužské telá
Prichádzaš, zhadzujúc šat, a moje oko sa smeje
Raduje sa duša celá
Vari len od Boha dar je toľká krása
Havranie kučery k sýtym perám padajú
Symfónia tvarov okolo pása
Moje pohľady sa v Teba vpíjajú
Životodarná voda naše túžby scelí
Ja ponáram sa do nej celý
Náhle otvára sa rozkoše plná Pandorina skrinka
To Tvoja vodná dymka
Palušo
Maud Marínová: Pád Anjela
...Nemajú právo deliť sa so mnou o moje tajomstvo. Nie som ich syn, nie som ten chlapec v druhom rade, krorý šušľavo recituje, som niekto, koho nik nepozná. Som krehká bytosť, ktorá nerada beží, nemá rada cínových vojačikov, nemá rada chlapcov zo školy a nemá rada tú nedokonalú miniatúrnu vec v rozkroku. Nechcem ju. Chcem kráčať a bežať a nič o nej nevedieť. Bol by som najradšej, keby zmizla...
...Bolo to zlé. Chcel som žiť inak, úplne inak. Chcel by som, aby sa mi niekto prihovoril, odstránil pekelný cirkus, v ktorom som sa cítil ako povrazolezec balancujúci na lane. Potreboval by som čosi ako Boha, ktorý všetko vie, ktorý mi vysvetlí, prečo musím žiť bez vzájomného porozumenia. Prečo plačem dievčenskými slzami v dráme jedného chlapca...
...Konečne som to ja. Taká, akú som tušil. Možno krásna, v každom prípade prijateľná.
...Je to obrad. Svadba samého so sebou, konečne. Nech sa nikto neposmieva. Nech ma nikto neposudzuje. Neviete. Neviete nič, vy, ktorí ste sa narodili bez problémov a žijete vo vlastnej koži v pohode, vy čo poznáte svoju tvár odjakživa. Mlčte, práve sa idem narodiť. Za tento pôrod som zaplatil sto frankov. A nie je na ňom nič špinavé, nič ponižujúce, nič boľavé. Nepotrebujem pri tom matku ani otca. Nevychádzam z doráňaného lona ako pred dvadsiatimi rokmi, nedokončený a neurčitý netvor.
...Stala som sa paranoická. Rozzúrilo ma, že ma vyhodili za dvere bez práva na obranu, mňa, prostitútku s akademickým titulom. Tých smiešnych stopäťdesiat frankov pokuty bolo pre mňa opovržlivým zauchom a mimoriadnym ponížením. Neznesiteľné. Som dievča, mám právo obliekať sa ako dievča. "Notorický transvestita", jedovatá nálepka, lož, lož... Ako sa dostať z toho a nezošalieť? Som žena uprostred púšte mužov. Som jediná, čo to vie.
Skutočný príbeh človeka, ktorý sa narodil ako chlapec s nevyvinutými pohlavnými orgánmi. Človek, celou svojou bytosťou dievča, uväznené v zohavenom tele. Ťažké detstvo, bolestivé prostredie medzi mužskými rovesníkmi, nepochopenie, ponižovanie. Ako dospelý Jean sa rozhodne pre najväčší zlom v živote. Opúšťa štúdiá, aby vstúpil do sveta prostitúcie a zarobil tak peniaze na operáciu, ktorá zmení jeho telesnú schránku na ženu. Zakúsi všetky krutosti podsvetia, zdieranie pasákov, siahajú mu na život. Absolvuje vytúženú operáciu v Belgicku a stane sa z nej žena - Maud. Čaká ju tvrdý boj o svoj nový občiansky stav, o svoju existenciu... Je to strhujúci príbeh, úprimná výpoveď človeka, ktorý nám je mnohým tak veľmi blízky. Stojí za to si túto knihu prečítať.
Knihu vydalo vydavateľstvo Mladé Letá v edícii Oáza v roku 1994.
spracovala Drugi
Schoulení
Schoulen ve víru velkoměsta
pod křídlem ochraným
citům odpouštím
své zklamání
z lásky minulé
krátké jak vánek
sladké jak med
s pelyňkem na dně
vychutnaným.
Vláďa
Elizabeth Stuart
Je možné zmeniť postoj cirkvi?
(Hovoriť s Bohom o sexe), 1995, 3. časť
Chcela by som vyvodiť niekoľko záverov, pričom vysvetlím, čo mám na mysli, keď v súvislosti s otázkou sexuality niektorých našich kresťanských druhov obviňujem z duševnej choroby.
Existujú tri základné oblasti, v ktorých lesbická, homo- a bisexuálna skutočnosť koliduje s cirkevnou skutočnosťou. aj keď musím priznať, že nie všetci homo- a bisexuálni ľudia budú so mnou v tomto súhlasiť.
1. To, čo charakterizuje najnovšie vyhlásenia cirkvi k homosexualite, je neotesaná idealizácia heterosexuálneho manželstva. Idealizácia, ktorá - zdôrazňujem - ide tak ďaleko, že by skôr bolo možné hovoriť o "modloslužbe". Vývoj idealizácie celibátu až k idealizácii manželstva (čo, samozrejme, prišlo spolu s reformami), umožňuje v súčasnosti cirkvi tvrdiť, že je za sex - a to i napriek tomu, že rímsko-katolícky názor, že každý sexuálny akt by mal byť otvorený možnosti rozmnožovania sa, jasne dokazuje, že nám Augustín ešte stále šepká do ucha, že sex je dobrý len v tedy, keď slúži nejakému účelu, čím nás vlastne núti prijímať sexuálnu slasť so zábranami a nedôverou.
Avšak tento vývoj dovoľuje cirkvi aj naďalej vytláčať homosexuálov, bisexuálov a osamelo žijúcich jedincov kamsi na okraj. A to prostredníctvom ubezpečenia, že každý človek musí zlatému teľaťu manželstva niečo obetovať.
Ak to nevieme alebo nechceme, musíme ostať žiť v celibáte alebo v lepšom prípade byť pripravení uznať, že naše vzťahy nikdy nebudú zodpovedať oslavovanému ideálu manželstva.
Táto idealizácia manželstva však robí cirkev slepou voči násiliu, nerovnosti a citovému utrpeniu, ktoré je prítomné v mnohých manželstvách (stalo sa niekedy, že by cirkevný predstaviteľ odsúdil znásilnenie v manželstve?) a tiež voči kráse a kvalite mnohých mimomanželských vzťahov. A spôsob, akým sa odvolávajú na Bibliu, pokiaľ ide o vytvorenie tohto ideálu, dokazuje absolútny nedostatok vedomostí o hermeneutickej dynamike, ktorá tu pôsobí. Pretože aj keď Biblia skutočne obsahuje množstvo výrokov o manželstve, je manželstvo vždy zobrazené ako nerovný vzťah založený na ovládaní a podliehaní. To, čo charakterizuje všetkých fundamentalistov, konzervatívcov, liberálov a "pseudoradikálov", je, že si myslia, že existuje biblická pravda, ktorá musí byť odhalená a že toto musí byť východiskový bod kresťanskej teológie. To je ďaľšia pomýlená predstava.
Feministickí, homosexuálni a černošskí teológovia chápu, že Biblia nie je text nemennej platnosti, ktorý sa hodí na neutrálny výklad. Preto ani nepredstierame, že si berieme Bibliu ako východiskový bod, alebo že berieme do úvahy jej autoritu, hoci by sme mohli vstúpiť do dialógu s ňou a vytiahnuť na povrch jej skryté hlasy. My sa však netajíme skutočnosťou, že vychádzame z našich vlastných skúseností a tieto vzťahujeme na Bibliu. Robia to tak vlastne všetci, ale my to na rozdiel od iných otvorene priznávame.
2. Druhá veľká pomýlená predstava je, že sex má nejaký inherentný význam. Pápež nazval sex jazykom, jazykom sexuálneho záväzku, ktorého použitie mimo manželstva je lžou. V skutočnosti nemá sexuálne jednanie žiaden inherentný význam. Má čisto kontextuálny význam, môže vyjadrovať takisto nenávisť ako i lásku. Ľudia môžu obojstranne nachádzať potešenie vo svojich telách bez toho, by si tým vyjadrovali celoživotný záväzok. Taká je realita.
Keďže cirkvi sa koncentrujú na sexuálne jednanie a nie na kvalitu vzťahov, vyjadrujú v konečnom dôsledku tichý súhlas so sexuálnym násilím, ak je realizované medzi dvomi ľudmi "správnych" pohlaví, ako aj skrytý súhlas s utláčaním (ktoré dokonca podporujú) lesbických, homo- a bisexuálnych ako i heterosexuálnych ľudí, ktorí sa nevtesnávajú do ich konštrukcie.
Ako uchopiť realitu sexuality a pokúsiť sa pri tom o vytvorenie systému obojstrannosti a spravodlivosti?
Lesbické feministické teologičky ako ja, Mery Hunt a Janice Raymond vysvetlili, že lesbická a homosexuálna skúsenosť definovania primárnych vzťahov z pohľadu priateľstva by aj tu mohla pomôcť.
Ak obnovíme priateľstvo ako primárnu kresťanskú cnosť, potom to bude kvalita priateľstva, na ktorej bude záležať v rámci sexuálneho vzťahu a tiež harmonická vyváženosť rôznych priateľstiev z ohľadom na čestnosť. Týmto patria aj sexuálne vzťahy do toho istého rámca ako všetky ostatné vzťahy a homosexuáli, lesbičky, heterosexuáli, bisexuáli, ľudia žijúci v celibáte ako aj osamelo žijúci budú zahrnutí do jednoho "podniku".
(dokončenie nabudúce)
Uverejňujeme s láskavým dovolení pani E. Stuart.
pripravila Kamila
.... a to je všetko, milé deti.