Keď mi po prvý raz udrel do oka nápis HABIO, myslel som, že ide o nový chemický prípravok na hubenie hmyzu. Čudoval som sa, že ho reklamujú práve na stránkach S.A.R., nakoľko toto periodikum sa venuje biochémii iba okrajovo. Neskôr som sa dopočul, že ide o transformovanú skupinu GAJ-DY. O tej som síce tiež veľa nevedel, zato som však mal možnosť pravidelne sa utvrdzovať v ilúzii, že naozaj existuje. Každý mesiac totiž uverejňovali v SOHO revue propagačný inzerátik -akože inak- vždy úplne rovnakého znenia. Vyzeralo to, ako by ho tam bol ktosi zabudol. Keď som sa niekoho na GAJ-DY opýtal, odpovedal mi pokrčením ramien. Ak som teda chcel získať pravdivé informácie, bolo treba napísať na poste restante, a to som si vtedy vzhľadom na svoju kontraproduktívnu opatrnosť netrúfol. V prípade HABIO to už bolo iné. Poste restante nahradila internetová adresa a navyše v prehľade akcií stálo čierne na žltom, že stretnutia sa konajú každý utorok v klube D4. Pokušenie bolo na svete.

Najprv som sa pokúsil niekoľkokrát nezáväzne prejsť okolo inkriminovaného miesta. Takto som nadobudol istú rutinu, vďaka ktorej bolo možné kuť ďalšie plány. Išlo o to, nazrieť dnu, a pritom nebyť videný. Skrátka inkognito a hlavne nenápadne. Po rozsiahlej sérii búrlivých porád s tromi kamarátmi sme vytvorili tzv. akčnú trojku - ochrannú formáciu, ktorá nás mala kryť pri vstupe do jamy levovej. Odhodlane sme vykročili smerom k D4, avšak pred samotnou bránou sa nám opäť roztriasli kolená a na pretras prišli obavy ako: „čo ak ma tam začnú obťažovať, čo ak si ma budú opovržlivo premeriavať, a čo ak ma nebodaj voľakto spozná, udá, znásilní...." I stalo sa, že sme tam pred vchodom do D4 prepadli záchvatu nevídanej zdvorilosti a začali si navzájom dávať prednosť a ponúkať jeden druhého, pretože nik nechcel vojsť ako prvý.

Vnímavý čitateľ akiste správne pochopil, že dnu sme sa napokon dostali, v opačnom prípade by som asi nemohol napísať tento článok A teraz dávajte pozor! Viete čo sa dialo vnútri? Nie? Nuž, nebudete veriť, ale ocitnúc sa priamo v ohnisku diania sa mi naskytol takýto obraz: V celkom obyčajnej miestnosti, ktorá pôsobila celkom normálne, sedeli na normálnych stoličkách úplne normálni ľudia a normálne sa rozprávali o normálnych veciach. Nijaké vykrútené gestá, žiadna afektovanosť v intonácii, po extravagantnom oblečení a röentgenových pohľadoch ani chýru ani slychu. Všetci vyzerali a chovali sa tak normálne, až to bolo podozrivé. Len čo som sa uistil, že som nezablúdil do nesprávnej krčmy, začal som sondovať terén. Prirodzene, na prvom stretnutí nebolo možné spoznať osobne všetkých prítomných, zato sa však dalo dozvedieť čo to o plánoch, akciách a organizačných aktivitách združenia HABIO. Potešujúcim bolo zistenie, že som naďabil na ľudí, ktorí nielen chcú robiť niečo pre ostatných, ale dokonca i vedia, ako na to.

V dôsledku pozitívneho dojmu z môjho prvého kontaktu s HABIO, som sa začal (vo všetkej počestnosti) objavovať na utorkových stretnutiach pravidelne. Spočiatku raz za dva-tri týždne, aby sa nepovedalo že prináležím k inventáru, neskôr i častejšie. Pribudli spoločné vychádzky, výlety (vrátane týždenného pobytu v Záježovej), spolupráca na pripravovanom časopise a sem-tam, ak mi to čas dovolí, aj účasť na diskusných večeroch. Na margo týchto akcií považujem za nutné podotknúť, že všetko sa uskutočňuje v slobodnej a otvorenej atmosfére, nikto nikoho neodstrkuje, ani sa na Vás nedíva cez prsty, nik Vám nevnucuje členské preukazy alebo podobné nehoráznosti, ani od Vás nemámi osobné údaje. Každá vec je založená na princípe dobrovoľnosti. To však nevylučuje potrebu zodpovednosti a férovosti. Každý, kto má záujem pomôcť pri zložitom vybavovaní, organizovaní, skultúrňovaní a propagácii, či prichádza s podnetným nápadom, má dvere otvorené a môže sa pomerne do sýtosti realizovať. Treba zaklopať na drevo, lebo výsledky, ktoré HABIO takýmto spôsobom za relatívne krátky čas dosiahlo, sú vskutku pozoruhodné. Stačí spomenúť novučičké klubové priestory, linku dôvery, založenie klubovej knižnice, publikačnú a zdravotne osvetovú činnosť, medzinárodné výmeny a v neposlednom rade i pomoc pri riešení každodenných problémov príslušníkov našej komunity.

Najväčším prínosom združenia HABIO pre mňa osobne je, že som mal šťastie spoznať niekoľkých ľudí, s ktorými som našiel spoločnú reč. Isteže, nie so všetkými, ale tak to už vo svete býva. Napokon, zdá sa že nás neustále pribúda. Ak sa rozhodnete prísť na utorkové stretnutia, alebo diskusný večer, môžete stretnúť ľudí z rôznych záujmových a sociálnych skupín. Väčšinou ide o ľudí z vysokoškolskej sféry, ale podaktorí sme už nastúpili do praxe. Nájdete tu budúcich alebo súčasných ekonómov, právnikov, chemikov, učiteľov, podnikateľov, umelcov, ako aj medzinárodných expertov a počítačových maniakov. Medzi nami sa vyskytujú workoholici i leňosi, svetobežníci i domasedi, zaprisahaní chodci aj indivíduá s vodičským oprávnením, ľudia veriaci i inak svetonázorovo orientovaní, osoby závislé na nikotíne i zdržanliví vegetariáni, pivári i čajičkári, konzervatívci i liberáli, radikáli i umiernenci.

Logicky sa núka otázka, čo túto „všehochuť" vlastne spája. Hm.. Asi vôľa zlepšiť si navzájom náladu, vymeniť si informácie (občas aj adresy), bez zábran sa povŕtať v chúlostivých témach, zažartovať si, poklebetiť. Výnimočne aj poohovárať. A ešte z času na čas priložiť ruku k spoločnému ušľachtilému a všeobecne prospešnému dielu. Pre začiatok celkom slušné, nemyslíte?

Z Bratislavy pre S.A.R. kritický a predsa zhovievavý sympatizant združenia HABIO

Timo Bastriguli